(patoué dé Bretsón)
Tseht'an sémbia qué l'itchatén sarat un di pi tchat di dérì an. D'atra part, le tchandjemèn climatécco sé fan sentì, dé quiéta, co én tchi nous : dé goffeurre quieutton o caro a d'oradjo qu'i sémbion le mémo di pais tropical é van énsémbio ou fé le guiatsì sé rétchavion...
Si un co non poae comprénde arie dé tsou tén a travers le marque da nateurra, orra, vu qué o tén l'é mat, non comprèn pamà ren.
E donca, i l'én pensà, pé tsou més écquie, dé dédié tsou caro fran i mot dou tén. Entré mot é manire dé dire, déhquevricheu peu, torna un co, a retchetsa dou patoué !
Taquén, donca, tsou piquió parcours di mot qu'ou non impia pé dehcrire o tén dé l'itchatén.
L'echpouer dé touit l'é qu'ou fatsa bé é qu'i y é séon dé béle djornà dé solèi comme non dit vents a pi part di patoué dé l'ata é da mouayenna Val[1]. É Saint-Marcel non dit ‘oulèi (éntó o crep dé glotte qu'ou caratériza tsou patoué é qu'ou l'a pré o pocht da consonna dé l'énvión) ; én Ayas é é Bretsón non dit soloi é soroi (o sécòn ou prézénta eun éjémpio dé rotatchisme, saret a dire o pasadjo dé consonna én "r") ; è Tchamportchì é én Cogne non dit soulaill (démohtratsión que le montagne l'an jamé divizà).
Qué peu, s'i l'alén fran vére, o soroi valdouchtàn l'é peu, én fin di couénquio, un piquiot soroi, SOLICULUM dou latìn populére qué, comme o fransé soleil, l'at o suffixe diminutif.
Belle s'a l'é peu parì, l'é pochébio qu'ou fatsa gof, ou goffe a sélón di patoué, mot qu'ou l'arua dou radical GUFF- qu'ou l'at eun'orijinne espressiva. E can a temperateurra l'é moué ata, a l'é lén qu'ou l'aroesse, teut én un co, eun oradzo, oradjo, avazou, éntó d'alouédjo é dé tronéro.
Le premì, a sélòn di patoué, son deut louidzo (dou latin LUCERE) ; tsaleunno (dou latìn populére *CALINA, chaleur) ; hllartoù (dou latìn CLARITAS, quiéra); atsarbeuill (comme sé dit é Tchamportchì).[2]
Co pé o tronéro l'én diférèn mot. Én basa Val troén tronéro. Eunna queriozétà : é Bretsón non impia o mémo mot, dé manira métaforécca, pé définì eunna persona grousa. E Mondjoet, é Valtornéntcha é én Cogne troén fouddra, qu'ou sémbia ou Fransé. Én Ohta é outor da Veulla troén o mot compozà pérafoudra.
Y é son moué dé couénte é dé lédjénde guiettà ou tronéro. Pér éjémpio, non dit qué quieui ou sobra dezeut o tronéro sé rétroa biout ou, éncorra, qué corra o tronéro intra a eun ehtabio ou l'amatsa eunna vatcha oi é eunna na.[3]
Séa comme ou séa, s'a l'é véra qué apré l'oradjo ou torna o sérén, o tsi ou torna vitto bleu, ou mièi perse, pése. L'orijinne dé tsou ajetif l'é a rétchertché vents ou latìn PERSUS, qu'ou vo dire persiàn é a coulour bleua dé Persia.[4]
Pé levré, vo quieuttén to cahquie proverbe qu'i l'aidaon, un co, a comprénde o tén. Ehproeu dé vére si martchon co orra !
Can le pire bije i bagnon, manca pa qu'ou piot
Couant pió dimindje matìn tuta la semana è in camìn
Le gnoule van su, lo bon ten
Can tooure devàn que ploure, ren de plodze
Can lo pou tsante eun alèn a dzoc, lo ten va tsandzé
Corra le frommie fan a tchéna, o tén tchandja
[1] Pé cogniche teutte le variante di mot, aiteu o Glossére én légna.
[2] Ib. ibid.
[3] A. BETEMPS (2015). A la racine de quelques légendes contemporaines, dites aussi métropolitaines, en Vallée d'Aoste. Nouvelles du Centre d'Études Francoprovençales « R. Willien » n. 72/2015. pp. 18-28.
[4] S. FAVRE (1999) Le temps dans la lexicographie patoise. Nouvelles du Centre d'Études Francoprovençales « R. Willien » n. 39/1999. pp. 44-59